Lavasa (India), údolie PlanIT (Portugalsko), Ordos (Čína) alebo Santander (Španielsko) sú príkladmi miest s ich vrcholmi ale aj pádmi. Všetky mali veľkolepé plány do budúcnosti, ktoré nakoniec zaostali a stratili energiu potrebnú na dosiahnutie svojich cieľov. Tieto mestá sa nedokázali prispôsobiť a vyrásť podľa potrieb ich občanov.
Takýmto príkladom je Lavasa, ktorú navrhol multimilionár Ajut Gulabchand a spravil tak bez predchádzajúcich developerskych skúsenosti. Gulabchand chcel zviditeľniť svoju krajinu vytvorením inteligentného mesta od úplných základov ako prvé svojho druhu na svete. Bol to zrozumiteľný nápad a na chvíľu vyzeral, že ho dosiahne. Avšak, skutočnou túžbou Gulabchanda bolo vytvoriť „nové Portofino“, mesto vzdialené 30 km od talianskeho Janova, ktoré je známe svojou nepopierateľnou prírodnou krásou a spôsobom akým sa budovy spájajú s okolitou prírodou.
Lavasa bola pôvodne budovaná ako tematický park v priestore, ktorý bol na míle vzdialený od obchodných ciest v Indii. A to bola pravdepodobne jedna z hlavných chýb projektu. S vládnou garanciou a dopadom na verejný dlh, začala spoločnosť Lavasa Corporation Ltd. s výstavbou. Mesto projektované pre 250 000 obyvateľov, v polovici roku 2018 zostalo obývať iba 10 000 ľudí aj vzhľadom na vypovedajúci stav mesta. Lavasa je v súčasnosti fragmentom utratených verejných výdavkov, nedostatočných služieb a investorom, ktorý je v platobnej neschopnosti. Nebol to dobrý experiment…
Iný projekt, ako napríklad PlanIT Valley, je zámerom ktorému sa nepodarilo ani len rozbehnúť. Známy ako „portugalský Silicon Valley“ mal privítať okolo 225 000 ľudí. Nakoniec to bol len sen. Projektantom sa nikdy nepodarilo vytvoriť tím, ktorý by spoločne ťahal za jednotný koniec povrazu, bez toho, projekt nedokázal prilákať potrebné investície.
Aj Čína, ktorá sa vyznačuje rastom mestskej populácie, dokáže zlyhať. Čínsky Ordos si vyslúžil prezývku „najväčšie mesto duchov na svete“. Mesto určené pre milión obyvateľov ako mesto budúcnosti bolo založené v regióne severnej Číny uprostred nehostinného prostredia a vyšlo čínskych rozpočet na 200 miliárd dolárov (PlanIT Valley stál sotva 5% z tejto sumy). V roku 2016 tam žilo okolo 100 000 ľudí, z toho veľká väčšina vládnych úradníkov, majúcich k dispozícií letisko, ktoré nevidelo jediné lietadlo.
Až v roku 2019 začali satelitné snímky ukazovať vozidlá zaparkované vedľa obytných blokov so sotva rozsvietenými obytnými blokmi. Ordos možno ožíva, ale robí to pomaly a so známkami ťažšieho pôrodu. Väčšina nehnuteľností bola navrhnutá s vyššou ako priemernou úrovňou bývania pre danú krajinu, a preto sú pre miestne obyvateľstvo ťažko dostupne. Tí, ktorí si to môžu dovoliť, uprednostňujú bývanie mimo ambicióznu metropolu zasadenú do oblasti púšte.
Santander, mesto v severnom Španielsku, sa preslávilo pred niekoľkými rokmi ako mesto s najvyšším počtom senzorov. V roku 2009 mal Santander 12 000 senzorov, zatiaľ čo v Belehrade, Lübecku a Guildforde mali spoločne v tom čase necelých 20 000. Navyše, Santander má byť v polovici jeho cesty.
Ángel Retamar Arias a Verónica Corrales Berros v publikácii „The failure of sensors in cities“ vysvetľujú, prečo inteligentné mestá nie sú ničím, ak sa jednoducho rozhodnú nainštalovať senzory, ktoré sú nedostatočne vyspelé pre potreby obyvateľov a v mnohých prípadoch sú proklamovanými projektmi.
Zdá sa, že projekt inteligentného mesta je viac ako len vypracovanie viacročných plánov a začatie výstavby.
(Redigovaný pôvodný text: Marcos Martínez Euklidiadas / Smart cities that failed along the way)